Tak pardón! Ja nie som kompetentný s ním čokoľvek urobiť. Ekológia je jedna vec a kompetencie druhá. Som už nejaký ten piatok na svete a tak sa snažím riešiť tento problém opatrne, nie zhurta. Čo urobiť so psom?!
Zahrabať ho nemôžem, ešte by ma niekto obvinil, že som ho zmárnil ja. Do žiadneho kontajneru separovaných odpadov ho tiež hodiť nemôžem.
Ale mŕtvy pes nepočká. Začne sa rozkladať a hrozí nákaza.
Na obecnom úrade sa ma starosta zbavil so slovami:
„Majka, venuj sa tomuto pánovi.“ a s gloriolou mŕtveho chrobáka odkráčal „ekologicky“ riešiť trávnatý porast v obci.
Majka, pracovníčka obecného úradu, sa na mňa obrátila s trpkým úsmevom. Vysvetlil som jej o čo mi ide. Keď som skončil, vycerila zuby ako pravý úradný šimeľ a zaerdžala:
„Pes leží na pozemkoch susednej dediny. Dám vám telefónne číslo na ich starostu.“
Vyšiel som z kancelárie a hneď na ulici vyťukávam nové číslo. Hra na mŕtveho chrobáka pokračuje.
„Kde vravíte, že leží? Jáj, ten cíp zeme nemáme ešte vysporiadaný. Čo máte robiť? Nič! Ten pes je ekologicky mŕtvy. Besnotu nahlásenú nemáme. Ani poľovníci nespomínali, že niečo zastrelili. Pes asi dostal infarkt.“
„Napriek tomu tam hnije! Je to nehygienické!“ namietam.
„Zavolajte spolku pre ochranu zvierat. Dám vám číslo.“
Zo Spolku na ochranu zvierat ma poučili, že ich kompetencie končia pri živom zvierati. Ale, že nech vraj zavolám na hygienu.
Hygienikov poznám, prišli by za starostom a ten mi už problém predsa posunul späť. Škoda telefonátu. A políciu volať nebudem, ešte by ma vypočúvali.
Medzitým som poslal fotku toho nebohého chlpáča aj do mestských novín. A- nič! Navyše, zistil som, že každý z obyvateľov našej obce o psovi už dávno vie! A tak už mesiac čakám, že sa problém začne riešiť.
Ekológia, ty spasiteľka naša! Obchádzam na bicykli denne tú istú trasu a začínam precitať. K ekologicky mŕtvemu psovi pribudli, teraz už priamo v našej dedine, medze vypálené kontrolovaným ohňom, kontajner na stavebný odpad, zmiešaný s pokosenou trávou, starými handrami, plastovými fľašami a sklom. Ak k tomu prirátam aj nočné potulky psov po dedine a miestami vybrechávanie strážnych psov z dvorov na potulujúcich, tak toto všetko dohromady je sila. Čo tam po mŕtvom psovi!
Uvedomiac si tieto fakty som zistil, že v našej dedine sa ocitáme v akomsi malom dedinskom Bermudskom trojuholníku. Trojuholníku, kde síce nemiznú ľudia, ale oveľa dôležitejšie substancie, akou je zodpovednosť, kompetencia, a svedomie. A tam je pes zakopaný. Žiaľ, aj ten môj.